„Prijmite posledný list jesene zo starobylého Zakarpatska, ako pozvánku navštíviť strácajúci sa svet s jeho pôvabom, hodnotami a krásou v obrazoch a príbehu zo zaprášeného rodinného albumu,“ stálo na netradičnej pozvánke na premiéru inscenácie klasika ruskej drámy Antona Pavloviča Čechova Ujo Váňa do prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča (2. 12. 2005), ktorá musí potešiť každé čo len trochu citlivé srdce. Potešila, ale tentoraz ho aj rozcitlivela, pretože mu pripomenula, že premiérového uvedenia inscenácie sa nedožil prekladateľ hry a dramaturg divadla Vasiľ Turok. Pritom paradoxne inscenácia Ujo Váňa je o tom, ako žiť pozemský život. O hľadaní jeho naplnenia, lásky a šťastia. Že by sa to dalo chápať ako Turokov posledný odkaz ľuďom, ktorí nevedia žiť svoj život naplno? A tak sa treba pozerať aj na výber režiséra, ktorému zveril svoju rusínsku podobu textu? Pretože na inscenovanie ponúkol svojho Uja Váňu režisérovi Svetozárovi Sprušanskému, známemu svojim vzťahom k Čechovovi, ktorý tento post s radosťou prijal a na okraj inscenácie pred premiérou okrem iného povedal: „Je v nej energia rusínskeho prostredia, dravosť a životaschopnosť, ale na strane druhej aj poetickosť a clivota“. O hercov sa pritom nebál, veril svojim. Vedel, že stvárnia všetky postavy tak, aby zalomcovali divákmi a využili všetko, čo im Čechov ponúka.